Je zrejmé, že témou si americký spisovateľ získal väčšiu priazeň už po
smrti, ale už za jeho života román mimoriadne ocenili ešte slávnejší
súčasníci, najmä Hermann Melville nešetril superlatívmi. Šarlátové
písmeno vyšlo zhruba poldruha roka pred Moby-Dickom a Melville
deklaroval, že sa ním pri písaní slávnej Bielej veľryby v mnohom
inšpiroval.
Dej príbehu "The Scarlet Letter" sa odohráva na puritánskom vidieku.
Hester Prynneová tam prišla vydatá za staršieho muža, ktorý ju mal
neskôr nasledovať, ale falošná správa ju presvedčila, že ovdovela.
Neskôr porodila nemanželské dieťa a jej manžel, ktorý na "inkriminované"
miesta prichádza, sa pod skrytou identitou snaží vypátrať milenca. Jeho
manželka musí podľa zákonov komunity nosiť na šatách šarlátové písmeno A
ako trest za cudzoložstvo. Otec jej dieťaťa je miestny kazateľ. Hrdá a
na tú epochu nezávislá mladá žena však vinu necíti, svoj "bočný" vzťah
považuje za posvätený hlbokou láskou. Postupne si dôstojným správaním a
samostatnosťou získa úctu mnohých ľudí.
Lenže nie manželovej, ten medzitým psychicky terorizuje kazateľa a
zhoršuje mu zdravotný stav. Otec nemanželského dieťaťa prizná svoje
"cudzoložstvo" a zomrie v náručí milovanej ženy. Hester však ani to
nezlomí, statočne čelí osudu a presťahuje sa s dcérou do Európy. O
niekoľko rokov sa vracia do Nového Anglicka, naďalej nosí šarlátové
písmeno, naďalej sa správa hrdo, ale s láskavosťou a porozumením aj voči
tým, ktorí ju odsudzujú.
Román sa o desaťročia neskôr stal lákavým námetom vo svete
kinematografie. V roku 1908 natočil nemý krátky film s týmto názvom
Američan Sidney Olcott, ale pás sa neskôr stratil. Najstaršia zachovaná
snímka je tak z roku 2011, má 15 minút a dvoch režisérov (Joseph W.
Smiley a George Loane Tucker). Nasledovali ďalšie štyri filmy bez
štandardného zvuku (jeden britský) a klasická snímka prišla na svet v
roku 1934 (Robert G. Vignola).
V roku 1973 sa Šarlátové písmeno dostalo na plátna vďaka nemeckej
produkcii. Dnes už kultový režisér Wim Wenders vtedy natočil svoje
tretie celovečerné dielo. Najznámejšia adaptácia je z roku 1995. Režisér
Roland Joffé obsadil do hlavných rolí Demi Mooreovú, Garyho Oldmana a
Robert Duvalla, hudbu robil John Barry, ale ani to k úspechu neviedlo,
film bol prepadák. Trochu lepšie dopadla v roku 1979 miniséria štyroch
hodinových epizód Ricka Hausera, druhá z nich získala jednu z menších
cien Emmy. S odstupom času sa prenesenie námetu uznávanej historickej
drámy temného romantizmu do filmových kamier javí náročnejšie, ako by sa
mohlo zdať.